Spojené Arabské Emiráty
Saudská Arábia
Čína
Egypt
IndiaStabilizácia frontových línií bez vyhliadok na vyriešenie konfliktu
Vojna medzi Sudánskymi ozbrojenými silami (SAF) pod vedením generála Abdela Fattaha al-Burhana a Rýchlymi podpornými silami (RSF) pod velením generála Mohameda Hamdana Dagala („Hemedti“), ktorá prebieha od 15. apríla 2023, sa v rokoch 2025 a 2026 ďalej rozšírila. Dobytie mesta El Fasher, poslednej bašty SAF v Severnom Dárfúre, silami RSF v októbri 2025 vyvolalo rozsiahle zverstvá – niektoré zdroje uvádzajú až 60 000 mŕtvych civilistov – a vyznačilo frontové línie. Južná polovica krajiny, kde sa sústreďuje väčšina obyvateľstva, je teraz rozdelená medzi RSF na západe (Darfúr a Západný Kordofán) a SAF na východe (povodie Nílu vrátane Chartúmu a pobrežie Červeného mora). RSF a jej spojenci kontrolujú aj líbyjské a čadské hranice. Tento koridor, ktorý je kľúčový pre dovoz zbraní, paliva a žoldnierov, by mohol byť v nadchádzajúcom roku ohrozený možnou ofenzívou SAF v Severnom Darfúre. Konflikt sa v súčasnosti sústreďuje na dve hlavné bojové scény. V Kordofane oblieha RSF od januára 2026 mesto El Obeid, strategické križovatkové mesto kontrolujúce trasu do Chartúmu. V regióne Modrého Nílu, hraničiacom s Južným Sudánom a Etiópiou, utrpeli RSF a jej spojenci v Sudánskom ľudovom oslobodzovacom hnutí – sever (SPLM-N) pod vedením Abdelaziza al-Hilu, významnej ozbrojenej skupiny so sídlom v pohorí Nuba, začiatkom roka 2026 značné územné a personálne straty. Celkovo SAF v rokoch 2025–2026 opäť prevzala iniciatívu a v súčasnosti kontroluje väčšinu kľúčových hospodárskych zdrojov Sudánu, najmä oblasti ťažby zlata a poľnohospodárske oblasti, ako aj prístup k Červenému moru a hlavné štátne inštitúcie krajiny. Strata príjmov zo stredného Sudánu oslabila súdržnosť RSF, ktorá je čoraz viac ovplyvňovaná vnútornými rivalitami a odchodom vysokopostavených veliteľov. Široko sa rozšírilo využívanie dronov. Útoky na veľkú vzdialenosť, často vykonávané hlboko za frontovými líniami, sú teraz časté a zodpovedajú za približne polovicu všetkých civilných a vojenských obetí. Obidve strany sa spoliehajú na miestne alebo kmeňové milície, ktorých lojalita kolíše. Kľúčovú úlohu v oživení SAF zohrali aj islamistické milície spojené s vládnou stranou bývalého prezidenta Omara al-Bašíra, najmä brigáda Al-Baraa bin Malik, pričom bola zdokumentovaná aj prítomnosť kolumbijských žoldnierov v radoch RSF. Obe strany sa zapájajú do procesu administratívnej konsolidácie. To viedlo na začiatku roka 2025 k vytvoreniu politickej štruktúry známej ako Koalícia za založenie Sudánu (Ta’sis), ktorá zjednotila rôzne zložky tábora RSF. V Chartúme pod vedením Kamila Idrisa a v Nyale, de facto hlavnom meste RSF, pod vedením Hassana al-Taishiho boli menované nominálne civilné prechodné vlády. Inštitucionalizácia týchto dvoch súperiacich táborov spolu s nasadením konkurenčných civilných správ ešte viac prehĺbila rozdelenie krajiny, hoci integrácia ozbrojených skupín v rámci oboch koalícií je stále neúplná. Hoci vyznačenie frontových línií pravdepodobne zmierni intenzitu bojov, rozhodujúce vojenské víťazstvo alebo trvalú mierovú dohodu možno v krátkodobom horizonte vylúčiť.
Každá strana konfliktu sa spolieha na zahraničných podporovateľov. Spojené arabské emiráty (SAE), ktoré sú napriek oficiálnym popretiam hlavným finančným a logistickým podporovateľom RSF, sprostredkovali dohody s viacerými krajinami v regióne, vrátane Čadu, Etiópie, Stredoafrickej republiky, Kene, Južného Sudánu, Ugandy a autonómnej oblasti Puntland v Somálsku, ako aj, čo je najdôležitejšie, sily poľného maršala Haftara vo východnej Líbyi. Výmenou za investície zo strany SAE tieto krajiny v rôznej miere poskytli priestory na výcvik a slúžili ako zásobovacie centrá pre sily RSF. Cezhraničné trasy sa využívajú jednak na prepravu vojenského vybavenia financovaného Abú Dhabí, jednak na vývoz zlata z území kontrolovaných polovojenskými jednotkami. Tieto regionálne podporné siete sú však krehké, najmä v Čade a Líbyi. V roku 2026 sa zdá, že SAE čoraz viac presúvali svoje zásobovacie trasy smerom k iným partnerom, najmä k Stredoafrickej republike a Etiópii. V dôsledku toho boli v máji 2026 prerušené vzťahy medzi SAF a Etiópiou. Addis Abeba bola obvinená z poskytovania útočiska jednotkám RSF, pričom pohraničná oblasť Modrého Nílu sa stala jedným z hlavných bojových priestorov konfliktu. V reakcii na to SAF posilnili vzťahy s Eritreou a Ľudovým oslobodzovacím frontom Tigray (TPLF), čím sa zvýšilo riziko rozšírenia konfliktu do regiónu. Hlavnými zahraničnými sponzormi SAF sú Egypt, Irán a Turecko. Saudská Arábia tiež čoraz viac podporuje SAF v dôsledku svojej rivality so Spojenými arabskými emirátmi a snahy obmedziť vplyv Iránu. Rijád však naďalej s obavami sleduje rastúci vplyv islamistických frakcií v rámci ozbrojených síl. Naopak Katar, ktorý sa snaží prezentovať ako platforma pre mediáciu, je hlavným podporovateľom islamistických skupín naklonených SAF. Okrem politických rivalít a súťaže o zdroje zlata je angažovanosť štátov Perzského zálivu motivovaná aj obavami o potravinovú bezpečnosť. Spojené arabské emiráty, Saudská Arábia a Katar vlastnia v Sudáne poľnohospodársku pôdu a chovný dobytok v hodnote približne 10 miliárd USD, 1 miliardy USD a 500 miliónov USD. Spoločnosť Qatar Mining tiež vlastní koncesie na ťažbu medi v hodnote okolo 800 miliónov USD. Napokon USA, ktoré vedú sprostredkovateľské kvarteto pozostávajúce zo Saudskej Arábie, Egypta a Spojených arabských emirátov, uvalili sankcie na viacerých úradníkov a spoločnosti spojené s oboma stranami konfliktu.
Krehké hospodárske uvoľnenie uprostred humanitárnej katastrofy
V nadväznosti na krízu vyvolanú vypuknutím vojny v rokoch 2023 a 2024 sa hospodárske podmienky v roku 2025 ďalej zhoršili, a to v dôsledku intenzity bojov aj slabého zberu obilnín (-22 %). Napriek tomu sa po ôsmich po sebe idúcich rokoch poklesu očakáva, že hospodárska aktivita v roku 2026 opäť porastie, a to vďaka miernemu zlepšeniu bezpečnostnej situácie a opätovnému dobytí Chartúmu armádou. Zriadenie vládnych inštitúcií oboma tábormi by malo uľahčiť návrat časti vnútorne presídleného obyvateľstva. Stredný Sudán sa javí ako relatívne bezpečný, čo umožňuje opatrné oživenie spotreby domácností a miestneho obchodu. Poľnohospodárstvo (25 % HDP a 65 % zamestnanosti) je však vážne obmedzené, keďže konflikt výrazne zmenšil obrábané plochy a poškodil zavlažovacie siete, najmä v Gezire a Sennare, ktoré sú hlavnými poľnohospodárskymi regiónmi krajiny. Krehké oživenie hospodárstva zároveň zakrýva prudké zhoršenie podmienok v Kordofane a v oblasti Modrého Nílu, ako aj pretrvávajúcu akútnu potravinovú neistotu v Dárfúre. V roku 2027 by hospodárska aktivita mala profitovať z postupnej normalizácie spotreby a vyššej poľnohospodárskej a zlatej produkcie, bude však naďalej vo veľkej miere závisieť od zmiernenia intenzity konfliktu. Proces oživenia bude však pravdepodobne pomalý. Škody na dopravnej, zdravotnej a energetickej infraštruktúre sú rozsiahle, pričom dostupné zdroje sú mimoriadne obmedzené. Očakáva sa, že hospodárske politiky presadzované súperiacimi orgánmi zostanú zamerané na financovanie vojnových operácií a zabezpečenie kontroly nad aktívami generujúcimi príjmy, najmä v sektore ťažby zlata, ktorý je z veľkej časti remeselný.
Od začiatku vojny sa prejavuje hyperinflácia, ktorú poháňajú rastúce náklady na potraviny a dopravu. Rast cien sa však v prvej polovici roku 2026 spomalil a v máji dosiahol medziročne 44,5 % (v oblastiach kontrolovaných armádou), no v dôsledku slabých úrod a vyšších cien hnojív by sa mohol opäť zrýchliť. Inflácia v západných regiónoch, ktoré sú izolované a čelia nedostatku potravín, je pravdepodobne výrazne vyššia, hoci je ťažké ju odhadnúť pre nedostatok údajov. V roku 2026 sa politické rozdelenie krajiny môže rozšíriť aj na menovú sféru. V období od roku 2024 do apríla 2026 vydala Sudánska centrálna banka (CBOS) nové bankovky, ktoré sú vyhradené pre majiteľov bankových účtov a majú nahradiť staré bankovky obehujúce v baštách RSF, z ktorých niektoré boli v roku 2025 vyplienené z rezerv CBOS. Zároveň bol v západnom Sudáne obmedzený prístup k Bankaku, digitálnej platforme Bank of Khartoum a dominantnému platobnému systému krajiny, pričom sa zamerali na účty RSF. V reakcii na to založila organizácia Ta’sis v máji 2026 v Nyale paralelnú centrálnu banku, ktorá má konkurovať CBOS. RSF tiež oznámila vytvorenie súkromnej banky a samostatnej aplikácie pre digitálne platby. Nové bankovky sa v oblastiach pod ich kontrolou neprijímajú. Bankový systém RSF zostane lokálnou sieťou. Bez inštitucionálneho uznania nemá prístup k medzinárodným platobným systémom (SWIFT, IBAN) a ukladá značné poplatky za výbery (oficiálne 15 %, v praxi až 40 %). Toto menové rozdelenie, strata zastupiteľnosti sudánskej libry a používanie cudzích mien (čadský CFA frank, líbyjský dinár a americký dolár) výrazne obmedzujú účinnosť menovej politiky, a to napriek vysokej miere penetrácie bankových služieb. Používanie platobných aplikácií podporuje nedostatok hotovosti v niektorých regiónoch, ktorý je dôsledkom hyperinflácie a systematického rabovania bánk bojujúcimi stranami.
Neformálne obchodné toky, fiškálna fragmentácia a štátny bankrot
Deficit bežného účtu Sudánu je značný, hoci je ťažké ho odhadnúť vzhľadom na rozsah nezaznamenaných tokov. V roku 2026 by sa však mal znížiť vďaka oživeniu vývozu zlata. Obchodná bilancia je štrukturálne v deficite od straty ropných polí Južného Sudánu v roku 2011 a vojna túto nerovnováhu ešte viac prehĺbila. Zlato, ktorého je Sudán najväčším producentom v Afrike (s produkciou 70 ton ročne), je zďaleka hlavným vývozným artiklom krajiny. Oficiálny vývoz zlata dosiahol v 1. štvrťroku 2026 hodnotu 370 miliónov USD, čo predstavuje 53 % zaznamenaného vývozu, hoci sa odhaduje, že približne 70 % vývozu zlata prebieha neformálne. Medzi ďalšie vývozné komodity patrí dobytok, najmä ovce (18 %), a sezam (12 %). Vývoz ropy sa od vypuknutia vojny prudko znížil, pričom ťažba je v súčasnosti nižšia ako 25 000 barelov denne. Egypt, Saudská Arábia a Omán sa stali hlavnými destináciami sudánskeho vývozu odvtedy, čo sa vývoz do Spojených arabských emirátov zrútil v dôsledku embarga, ktoré emiráty uvalili na Port Sudan v auguste 2025 v reakcii na prerušenie diplomatických vzťahov zo strany sudánskej vlády. Obchodné toky so Spojenými arabskými emirátmi však pokračujú, a to buď cez Omán, ktorý sa stal prekladiskom, alebo cez oblasti kontrolované RSF a susedné krajiny. Deficit bežného účtu je financovaný predovšetkým medzinárodnou pomocou, ktorá je vo veľkej miere poskytovaná vo forme humanitárnej pomoci v naturáliách (1,2 mld. USD, čo zodpovedá 2 % HDP). Zahraničné investície sú naopak od roku 2023 takmer nulové. Devízové rezervy zostávajú mimoriadne nízke, zatiaľ čo paralelný výmenný kurz oslabil z 2 000 SDG za americký dolár v roku 2024 na 3 100 SDG v máji 2026, čo je sedemnásobok oficiálneho výmenného kurzu (445 SDG).
Vojna spôsobila kolaps verejných príjmov aj výdavkov, pričom oba ukazovatele sa v súčasnosti pohybujú hlboko pod hranicou 10 % HDP. Veľká časť ekonomiky sa nachádza mimo formálneho daňového systému v dôsledku neformálnosti, korupcie a straty štátnej autority nad časťami krajiny. Ne daňové príjmy tvoria väčšinu príjmov vlády. V roku 2026 sa očakáva zníženie fiškálneho deficitu napriek vyšším cenám palív, a to vďaka zvýšeným daniam zo zlata a obnoveniu platieb Južného Sudánu za tranzitné poplatky za vývoz ropy. Deficit by sa mal v roku 2027 stabilizovať vďaka zlepšeniu poľnohospodárskej výroby a oživeniu daňových príjmov v súlade s postupným obnovovaním verejnej správy. Vojenské úsilie a humanitárna kríza budú naďalej pohlcovať väčšinu verejných výdavkov. Fiškálny deficit bude financovaný predovšetkým prostredníctvom menového financovania. Na západe RSF nepôsobí v rámci jednotného rozpočtu.
Sudán je od roku 1984 v stave platobnej neschopnosti a hromadia sa mu nedoplatky. Tieto nedoplatky v súčasnosti tvoria väčšinu zahraničného verejného dlhu krajiny. Hoci sa v roku 2021 po sérii reforiem počítalo s rozsiahlou iniciatívou na odpustenie dlhu pod záštitou MMF, prevrat Abdela Fattaha al-Burhana tento proces na neurčito odložil. Podľa najnovších oficiálnych údajov z roku 2022 bol zahraničný dlh (92 % celkového verejného dlhu) držaný predovšetkým Kuvajtom (22 %), Saudskou centrálnou bankou (8 %), Čínou (8 %) a komerčnými bankami (8 %). Členovia Parížskeho klubu spoločne držali 16 %, zatiaľ čo 7 % bolo dlžných multilaterálnym veriteľom. Od roku 2022 Sudán neuskutočnil žiadne významné splátky dlhu (v roku 2024 bolo splatených len 34 miliónov USD, a to výlučne Medzinárodnej asociácii pre rozvoj (IDA)) a nové zvýhodnené pôžičky boli zanedbateľné. V júni 2026 Čína odpustila bilaterálny dlh vo výške 50 miliónov USD. Napriek pretrvávajúcemu fiškálnemu deficitu a zápornému reálnemu rastu HDP má pomer dlhu k HDP od roku 2020 tendenciu klesať, s výnimkou roku 2023, keď vypukla vojna, čo bolo dôsledkom hyperinflácie.